Právna úprava eutanázie vo vybraných krajinách sveta

Eutanázia ako spoločenský fenomén, ale aj ako právna kategória je kontroverzný pojem vo všetkých svojich ohľadoch, v každej spoločenskej vrstve, medzi profesionálmi aj laikmi rôznych vekových skupín po celom svete. Práve prevládajúci spoločenský postoj k akejkoľvek problematike je v demokratickej spoločnosti prostredníctvom zvolených zástupcov pretavený do konkrétnych právnych úprav často ďalej vykladaných súdnymi rozhodnutiami. Divergencia vo vnímaní eutanázie sa potom v prípade uzákonenia niektorej z jej foriem prejaví okrem iného aj v legalizácii tej ktorej „populárnej“ formy eutanázie.

V súčasnej dobe existuje viacero teoretických a praktických delení foriem eutanázie, pre účely tohto príspevku sa budeme zaoberať formami eutanázie, ktorých legalizáciu je možné vnímať v nedávnej histórii. Pôjde o nasledovné: eutanázia v pravom slova zmysle, teda aktívna vyžiadaná eutanázia; asistovaná samovražda, ktorá sa v odborných kruhoch občas chápe ako pojem blízky eutanázii, nie však ako jej forma; a nakoniec pasívna eutanázia. Cieľom príspevku je zosumarizovanie konkrétnych právnych úprav vybraných štátov sveta, ktoré legalizovali niektorú z vyššie uvedených foriem eutanázie.

Eutanázia v pravom slova zmysle.

Eutanáziou v pravom slova zmysle sa rozumie aktívna vyžiadaná eutanázia, teda konanie, ktorým osoba usmrtí terminálne chorého na jeho predchádzajúcu výslovnú žiadosť. Medzi štáty, ktoré túto formu eutanázie legalizovali patria Belgicko, Holandsko, Luxembursko a Kolumbijská republika.

Holandsko

Trestné právo je v Holandsku upravené najmä Trestným zákonom z roku 1881[1]. Problematika eutanázie a asistovanej samovraždy je z pohľadu Holandského trestného zákona upravená nasledovne. Eutanázia ako vražda na žiadosť a asistovaná samovražda sú systematicky rozdelené na dva individuálne činy, ktoré sú všeobecne trestné, avšak za určitých zákonných podmienok je trestnosť vylúčená.

Trestnoprávna úprava

Článok 293 Trestného zákona upravuje eutanáziu alebo v holandskom ponímaní vraždu na žiadosť tak, že každý, kto ukončí život inej osoby na základe výslovného a vážneho požiadania tejto osoby je trestnoprávne zodpovedný. Druhý odsek článku 293 Trestného zákona však ustanovuje, že vyššie uvedené konanie nie je protiprávnym činom, ak je uskutočnené lekárom, ktorý splní požiadavky náležitej starostlivosti ustanovené v osobitnom predpise (Zákon o ukončení života na žiadosť a o asistovanej samovražde[2]) a súčasne lekár oznámi miestne príslušnému patológovi, že k takémuto konaniu došlo (podľa Zákona o pohreboch a kremácii[3]).

Konanie posudzované ako asistovaná samovražda je Trestným zákonom upravené v článku 294. Zákonodarca tu ustálil, že osoba, ktorá úmyselne podnieti iného k samovražde, ak k tejto dôjde, bude trestne zodpovedná. Odsek 2 predmetného článku trochu rozdielne ustanovuje, že ak niekto úmyselne pomáha inému k samovražde alebo mu poskytne prostriedky na jej spáchanie a k samovražde dôjde, táto osoba nebude trestne zodpovedná, ak naplní zákonom vyžadované predpoklady tak ako je ustanovené v ods. 2 článku 293 Trestného zákona, teda, že vyššie uvedené konanie nie je protiprávnym činom, ak je uskutočnené lekárom, ktorý splní požiadavky náležitej starostlivosti ustanovené v osobitnom predpise (Zákon o ukončení života na žiadosť a o asistovanej samovražde) a súčasne lekár oznámi miestne príslušnému patológovi, že k takémuto konaniu došlo (podľa Zákona o pohreboch a kremácii). Tento článok sa však v súvislosti s ustanovením článku 294 Trestného zákona použije mutatis mutandis.

To znamená, že podľa tohto článku bude vždy trestnoprávne zodpovedná osoba, ktorá iného podnieti k samovražde. Trestne zodpovedná nebude pri asistovanej samovražde len osoba, ktorá inému k samovražde pomáha alebo mu zabezpečí prostriedky na jej spáchanie, ak naplní zákonom vyžadované znaky.

Pre zaujímavosť, skutková podstata trestného činu účasti na samovražde podľa Slovenského Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení nesk. predpisov) je vyjadrená tak, že tohto trestné činu sa dopustí ten, kto iného pohne k samovražde alebo inému k samovražde pomáha, ak došlo aspoň k pokusu o samovraždu. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, pokus trestného činu pri nabádaní k samovražde nie je v Holandsku možný, resp. nie je trestný.

Špeciálna právna úprava vzťahujúca sa na eutanáziu a asistovanú samovraždu

Ako bolo spomenuté vyššie, eutanázia ako vražda na žiadosť a asistovaná samovražda nie sú trestné za predpokladu naplnenia zákonných predpokladov - zabezpečenie „náležitej starostlivosti“ a oznámenie konania príslušnému patológovi. Tieto predpoklady upravuje samostatná právna úprava v Zákone o ukončení života na žiadosť a o asistovanej samovražde a Zákone o pohreboch a kremácii.

Náležitou starostlivosťou na účely článku 293 a 294 Holandského trestného zákona sa podľa Zákone o ukončení života na žiadosť a o asistovanej samovražde rozumie, že lekár:

musí byť presvedčený, že žiadosť pacienta (o eutanáziu alebo o asistenciu pri samovražde) bola dobrovoľná a riadne zvážená,
musí byť presvedčený, že pacientovo utrpenie bolo trvalého charakteru a neznesiteľné,
informoval pacienta o jeho situácii a vyhliadkach do budúcnosti,
sa uistil, že pacient je presvedčený o tom, že neexistuje žiadna iná alternatíva,
konzultoval situáciu aspoň s jedným nezávislým lekárom, ktorý videl pacienta a podal lekárovi písomné stanovisko k požiadavkám na náležitú starostlivosť podľa predošlých bodov 1 až 4,
ukončil život pacienta alebo asistoval pri samovražde s náležitou starostlivosťou (v tomto prípade ide o všeobecné povinnosti lekára).

Tento zákon upravuje tiež vykonávanie eutanázie a asistovanej samovraždy v prípade, že o toto konanie požiadal pacient starší ako 16 rokov, ktorý už nie je schopný vyjadriť svoju vôľu, v čase žiadosti o eutanáziu alebo asistovanú samovraždu však takéhoto vyjadrenia schopný bol, ak je pacient, ktorý žiada o eutanáziu alebo asistovanú samovraždu vo veku medzi 16. a 18. rokom života (v takom prípade musí byť do rozhodovacieho procesu zapojený zákonný zástupca) a ak je pacient, ktorý žiada o eutanáziu alebo asistovanú samovraždu vo veku medzi 12. a 16. rokom života (v takom prípade musí s eutantickým konaním lekára súhlasiť zákonný zástupca).

Druhou z náležitostí, splnenie ktorej je predpokladom na beztrestnosť eutanázie a asistovanej samovraždy, teda oznámenie tohto konania príslušnému patológovi upravuje Zákon o pohreboch a kremácii nasledovne.

Ošetrujúci lekár, ktorý vykonal eutanáziu alebo asistoval pri samovražde nemôže vydať úmrtný list. Namiesto toho informuje príslušného patológa o príčine smrti zaslaním formulára, v ktorom uvedie, akým spôsobom splnil požiadavky náležitej starostlivosti. V prípade, že patológ zistí, že požiadavky na náležitú starostlivosť neboli naplnené, postúpi vec verejnému žalobcovi/ prokurátorovi, ktorý vec ďalej skúma a v prípade, že sa stotožní s postojom patológa, môže vyvodiť trestnoprávne dôsledky voči ošetrujúcemu lekárovi. O vyššie uvedených úkonoch je vždy informovaná regionálna hodnotiaca komisia, ktorá je zostavená a určená okrem iného na posúdenie splnenia požiadaviek náležitej starostlivosti. V týchto veciach úzko spolupracuje s verejným žalobcom. Komisia bola zriadená a v roku 1985 tiež vydala správu, v ktorej definovala eutanáziu ako „zámerné ukončenie života inej osoby na žiadosť tejto osoby“ a určila podmienky jej výkon. Táto definícia sa v Holandsku používa dodnes.

Eutanáziu v Holandsku z nášho pohľadu možno považovať ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, konkrétne výkon práva a povinnosti.

Belgicko

Pre účely posudzovania eutanázie z trestnoprávneho hľadiska v Belgicku nie je potrebné zaoberať sa Belgickým Trestným zákonom, a to z toho dôvodu, že Belgický zákon o eutanázii[4] v kapitole II § 1 ustanovuje, že „lekár, ktorý vykoná eutanáziu sa nedopustí žiadneho trestného činu“ ak splní zákonom vyžadované podmienky. Belgická právna úprava je oproti holandskej jednoduchšia, keďže celá práva úprava týkajúca sa problematiky je sústredená v jednom právnom predpise - Zákone o eutanázii. Belgická právna úprava je však inšpirovaná systematikou a pojmami holandskej úpravy do veľkej miery. Podmienky, ktoré musí lekár, ktorý eutanáziu vykonáva splniť sú však v kapitole II § 1 a nasl. Zákona o eutanázii rozpracované podstatne podrobnejšie, resp. kazuistickejšie.

Problematiku splnenia vyššie uvedených podmienok je možné pre účely tohto príspevku rozdeliť do viacerých skupín:

podmienky pre beztrestnosť lekára, ktorý vykoná eutanáziu, ak je pacientom dospelá osoba, ktorá je pri vedomí, schopná vyjadriť svoju vôľu a mentálne zdravá
podmienky pre beztrestnosť lekára, ktorý vykoná eutanáziu, ak je pacientom dospelá osoba, ktorá je pri vedomí, schopná vyjadriť svoju vôľu a mentálne zdravá, avšak lekár neočakáva nevyhnutnú smrť pacienta v blízkej budúcnosti
podmienky pre beztrestnosť lekára, ktorý vykoná eutanáziu, ak je pacientom dospelá osoba, ktorá nie je pri vedomí a alebo nedokáže vyjadriť svoju vôľu

Všeobecnými podmienkami na beztrestný výkon eutanázie sa rozumie, že osoba žiadajúca o eutanáziu musí byť dospelá, spôsobilá na právne úkony a pri vedomí v čase žiadosti o eutanáziu, žiadosť musí byť dobrovoľná, riadne premyslená, opakovaná, nesmie byť výsledkom „vonkajšieho tlaku“, ktorým sa rozumie presviedčanie, nadmerné opisovanie ďalšieho utrpenia a pod. a pacient žiadajúci o eutanáziu musí neznesiteľne a nezmieriteľne fyzicky alebo psychicky trpieť, a toto utrpenie musí byť výsledkom vážnej neliečiteľnej poruchy, choroby alebo nehody. Okrem toho musia byť splnené ďalšie podmienky, a to:

pacient žiadajúci o eutanáziu musí byť riadne informovaný o jeho zdravotnom stave a odhadovanej dĺžke života, musí mu byť poskytnutá konzultácia týkajúca sa možných spôsobov paliatívnej zdravotnej starostlivosti
lekár si musí byť istý o trvácnosti žiadosti o eutanáziu a stálom utrpení pacienta, tomuto musia byť počas dlhšieho časového obdobia poskytované konzultácie týkajúce sa eutanázie
ošetrujúci lekár musí konzultovať celý prípade s iným nezávislým a kompetentným lekárom, ktorý vyšetrí pacienta a musí byť presvedčený o vyššie uvedených skutočnostiach a iné.

Tieto podmienky platia pre prípady, kedy je pacientom dospelá osoba, ktorá je pri vedomí, schopná vyjadriť svoju vôľu a mentálne zdravá. V prípade, že nie je očakávaná smrť pacienta v blízkej budúcnosti, ošetrujúci lekár musí prípad konzultovať s psychiatrom, ktorý skúma vyššie uvedené podmienky v kontexte psychického stavu pacienta žiadateľa. V tomto prípade je potrebné zachovať najmenej jednomesačnú lehotu na výkon eutanázie, ktorá začína plynúť odo dňa pacientovej žiadosti o eutanáziu. Vo všetkých vyššie spomenutých prípadoch zákon vyžaduje pre platnosť žiadosti o eutanáziu určité formálne a materiálne predpoklady, ktorými sú okrem iného písomná forma, dátum a podpis žiadateľa. Ak žiadateľ nedokáže takýto dokument vyhotoviť sám, môže určiť osobu, ktorá žiadosť vyhotoví. Takto určená osoba však musí byť dospelá a nesmie mať žiaden majetkový prospech zo smrti pacienta. Žiadosť musí byť podpísaná pred ošetrujúcim lekárom a založená k lekárskej dokumentácii. Žiadosť môže byť kedykoľvek odvolaná. Pacient, u ktorého existuje dôvodný predpoklad, že dôjde k situácii, kedy trvalo stratí vedomie, alebo nebude schopný vyjadriť svoju vôľu, môže kedykoľvek pred takýmto stavom vyhotoviť tzv. vopred dané usmernenie, resp. príkaz, na základe ktorého lekár za určitých podmienok vykoná eutanáziu. Americký ekvivalent je tiež známy ako „Living will“. Aby na základe tohto príkazu mohol lekár eutanáziu vykonať, musí sa uistiť, že pacient trpí nevyliečiteľnou vážnou chorobou alebo poruchou, je v bezvedomí a jeho stav nepredpokladá zlepšenie za daného stavu medicínskeho poznania. V príkaze musia byť uvedení aspoň dvaja svedkovia, z ktorých aspoň jeden nesmie mať zo smrti žiadateľa majetkový prospech a musí byť podpísaný aj týmito svedkami. Žiadosť má platnosť obmedzenú aj časovo, musí byť vyhotovená najviac 5 rokov pred pacientovou stratou vedomia. Je samozrejmosťou, že môže byť kedykoľvek zmenená alebo odvolaná.

Ak lekár vykoná eutanáziu, je povinný do 4 pracovných dní vyhotoviť a doručiť správu zákonom ustanovenej komisii, ktorá skúma, či boli naplnené predpoklady pre zákonný výkon eutanázie. V prípade, že dospeje k záveru, že neboli naplnené všetky predpoklady, vec deleguje na riešenie verejnému žalobcovi.

Belgická právna úprava eutanázie v špeciálnom zákone teda nezmenila znenie ustanovení Trestného zákona. Tak, ako v holandskej právnej úprave, aj v belgickej je eutanázia chápaná ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť- výkon práva a povinnosti.

V súčasnosti kontroverznou témou je prebiehajúca diskusia týkajúca sa legalizácie eutanázie detí v Belgicku. V súvislosti s právnou úpravou účinnou v Holandsku však autor predpokladá prijatie obdobnej právnej úpravy aj v Belgicku v blízkej budúcnosti.

Kolumbijská republika

Kolumbia je krajinou neslávne známou pre drogové problémy, drogovú mafiu a ako krajina, ktorá je naďalej v počte vrážd jednou z najvyššie postavených spomedzi krajín sveta. Aj napriek tomu a napriek prevládajúcej judikatúre a striktnej právnej úprave, ktorou sa vedenie krajiny snaží riešiť zdanlivo neriešiteľný problém s počtom vrážd bol v roku 1997 Ústavným súdom Kolumbijskej republiky vyhlásený rozsudok C-239/97, ktorý ustanovil, že „nikto nemôže byť trestnoprávne zodpovedný, ak inému vezme život, a ak táto osoba je nevyliečiteľne chorá a jasne o to požiada.“ Kolumbia sa v roku 1997 stala krajinou, ktorá takýmto spôsobom legalizovala eutanáziu.[5]

Asistovaná samovražda.

Asistovanou samovraždou sa rozumie konanie, ktorým určitá osoba poskytne smrteľne chorému prostriedky alebo vedomosti na spáchanie samovraždy, pričom túto nevyliečiteľne chorý vykoná sám. Asistovaná samovražda je akceptovaná v štátoch USA ako Montana, Oregon, Vermont a Washington, z Európskych krajín je to Švajčiarsko.

Montana

Montana ako jeden zo štátov USA je krajinou s Common law systémom. Okrem písaného práva sú právne záväzné súdne rozhodnutia. Práve takýmto súdnym rozhodnutím bola v Montane legalizovaná eutanázia. Konkrétne ide o prípad Baxter v. Montana[6], ktorý bol právoplatne rozhodnutý v druhej inštancii 31. 12. 2009. Išlo o prípad, ktorom na strane žalobcov stáli štyria lekári, organizácia „Compassion and Choices“ a Robert Baxter, 76 ročný vodič kamiónu, ktorý v čase rozhodovania zomieral na rakovinu lymfatických uzlín. Žalobcovia na súde prvého stupňa žiadali súd, aby ustálil ústavné právo „na obdržanie a poskytnutie pomoci pri zomieraní“. Prvostupňový sú určil, že pacienti v konečnom štádiu smrteľnej choroby, ktorí sú spôsobilí na právne úkony majú právo na dôstojnú smrť v súlade s článkom II odseku 4 a 10 Ústavy štátu Montana[7]. V tom je zahrnuté právo na pomoc lekára pri zaobstaraní smrteľnej dávky liekov, ktoré môže pacient sám užiť, keď sa rozhodne a ukončiť tým svoj život na vlastné riziko. Tento rozsudok tiež chráni lekára, ktorý pomoc poskytne. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu sa odvolal Generálny advokát, Najvyšší štátny súd sa však stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vo veci základného výroku rozsudku. Nie však pre to, že by takéto právo vyplývalo z Ústavy, ale z dôvodu, že trestné právo ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť za súhlas poškodeného považuje súhlas, ktorý bol daný osobou spôsobilou na danie takého súhlasu, ktorá si je vedomá následku konania na ktoré dáva súhlas, súhlas nie je vynútený, daný pod nátlakom ani nie je proti verejnému poriadku.

Práve verejný poriadok ako okolnosť, ktorá v tejto súvislosti prichádzala do úvahy bol skutočnosťou, ktorú Najvyšší štátny súd skúmal a dospel k záveru, že nie je proti verejnému poriadku štátu Montana, ak niekto dá súhlas na asistenciu pri vlastnej samovražde.

Spomínané články Ústavy ustanovujú nasledovné:

Článok 4

Individuálna dôstojnosť

Dôstojnosť ľudskej bytosti je neporušiteľná. Nikomu nemôže byť odmietnutá/rovnaká ochrana právom...

Článok 10

Právo na súkromie

Právo na individuálne súkromie je základom k blahu spoločnosti a nemôže byť porušované bez toho, aby bol preukázaný verejný záujem.[8]

Oregon

Štát Oregon legalizoval asistovanú samovraždu odlišným spôsobom ako Montana, konkrétne prostredníctvom legislatívneho procesu. Eutanázia vo forme asistovanej samovraždy bola uzákonená v roku 1994 jedným z najznámejších právnych aktov týkajúcich sa eutanázie, Zákonom o dôstojnej smrti (Death With Dignity Act[9]). Tento všeobecne ustanovuje podmienky, za akých môže byť určitej osobe umožnené spáchať samovraždu a podmienky pre beztrestnosť osoby, ktorá na to poskytne prostriedky. Tieto možno systematicky rozdeliť na niekoľko kategórií.

O asistovanú samovraždu môže požiadať len osoba, ktorá má 18 a viac rokov, je rezidentom štátu Oregon, je schopná, resp. spôsobilá na vyjadrenie rozhodnutí o jej zdravotnej starostlivosti a je jej diagnostikovaná smrteľná choroba, ktorá podľa ošetrujúceho lekára a jeho prognóz bude viesť k smrti pacienta do šiestich mesiacov.

Ošetrujúci lekár pacienta musí byť licencovaný v rovnakej krajine, ako je liečený pacient, jeho diagnóza, ktorú určil pacientovi musí obsahovať informáciu o smrteľnej chorobe pacienta, pričom prognóza dĺžky života pacienta musí byť stanovená na 6 a menej mesiacov, predmetná diagnóza musí byť potvrdená iným lekárom, ktorý tiež potvrdí pacientovu spôsobilosť na vyjadrenie rozhodnutí o jeho zdravotnej starostlivosti. V prípade, že ktorýkoľvek z vyššie spomenutých lekárov určí, že pacientov úsudok je narušený, pacient musí podstúpiť psychologické vyšetrenie. Ošetrujúci lekár je tiež podľa zákona povinný informovať pacienta o alternatívach, vrátane paliatívnej starostlivosti, hospicovej starostlivosti a možnostiach potláčania bolesti. Ošetrujúci lekár je ďalej povinný požiadať pacienta, aby svoj zámer oznámil svojmu blízkemu rodinnému príslušníkovi. Tomuto však pacient nemusí vyhovieť, resp. nemusí mať osobu, ktorej by oznámil žiadosť o asistovanú samovraždu, neznamená to však prekážku pre beztrestnosť konania asistujúceho lekára, ak sú naplnené ostatné zákonné predpoklady.

Z časového hľadiska je potrebné, aby pacient vyjadril minimálne tri žiadosti o predpísanie smrteľnej dávky liekov, z ktorých posledná musí byť písomná, a medzi prvou a druhou ústnou žiadosťou musí byť zachovaná zákonná 15 dňová lehota. Po písomnej žiadosti zákon vyžaduje ďalšiu, 48 hodinovú lehotu, po uplynutí ktorej si pacient môže vybrať predpísanú smrteľnú dávku liekov.

Podľa zákona je každý lekár, ktorý predpíše smrteľnú dávku liekov povinný oznámiť túto skutočnosť štátnemu orgánu, ktorý stanoví, či v tom ktorom prípade boli splnené všetky zákonné požiadavky na beztrestnosť lekára.

Zaujímavosťou Oregonskej právnej úpravu je skutočnosť, že priamo zo zákona vyplýva, že lekári a zdravotnícke zariadenia nie sú povinné pri samovražde pomáhať. V právnych úpravách Belgicka alebo Holandska, príp. iných štátov samozrejme lekár asistenciu pri samovražde alebo eutanáziu vykonať nemusí, pri odmietnutí však argumentuje najmä Hippokratovou prísahou, resp. výhradou svedomia. Ďalšou úpravou, ktorou sa Oregonský zákon odlišuje od iných je, že upravuje aj zdravotné a životné poistenie pacienta, právne úkony súvisiace s asistovanou samovraždou a iné. Konkrétne, v § 3.12 a § 3.13 zákon ustanovuje, že nikto sa nemôže zmluvou, závetom alebo dohodou zaviazať, že o asistovanú samovraždu požiada alebo sa zaviaže o asistovanú samovraždu nepožiadať. Ďalej zákon ustanovuje, že žiaden záväzok vyplývajúci zo zmluvy nesmie byť podmienený záväzkom o asistovanú samovraždu požiadať alebo záväzkom o ňu nepožiadať. Taktiež predpoklady poskytnutia zdravotného, životného alebo iného poistenia a renty sa nesmie podmieniť tým, že určitá osoba o asistovanú samovraždu požiada alebo sa zaviaže o asistovanú samovraždu nepožiadať. Pre kvalifikované zákonom povolené konanie osoby, ktoré má vplyv na je urýchlenie jej smrti tiež platí, že toto nesmie mať vplyv na vyplácanie poistenia alebo renty a iných záväzkov a práv z poistenia alebo renty vyplývajúcich.

Beztrestnosť lekára a pacienta pri asistovanej samovražde, za predpokladu, že sú naplnené všetky zákonné predpoklady upravuje zákon v § 4.01.

V roku 1997 sa zákonodarca Oregonu pokúsil zrušiť Zákon o dôstojnej smrti, v hlasovaní bol však tento pokus odmietnutý. V roku 2005 sa otázkou súvisiacou s eutanáziou zaoberal Najvyšší súd USA v prípade Gonzales vs. Oregon, kde sa pri zdôvodnení rozsudku pridržiaval Zákona o dôstojnej smrti.

Švajčiarsko

Už komentár k prvému švajčiarskemu Trestnému zákonu z roku 1918 ustanovoval, že „V modernom trestnom práve, samovražda nie je zločin...Pomoc a účasť na samovražde môže byť motivovaná altruistickou pohnútkou. To je dôvod, prečo je takého konanie trestné len v prípade, že páchateľ je pohnutý sebeckými dôvodmi.“[10] V tom čase boli názory švajčiarskej spoločnosti na samovraždu ovplyvnené romantizmom a čestnosťou, čo sa v tom čase považovalo za akceptovateľné dôvody. Zdravotné dôvody v tom období nehrali dôležitú rolu, prítomnosť lekára pri samovražde, resp. asistovanej samovražde teda nebola považovaná za potrebnú.

Vzhľadom k vyššie uvedenému článok 115 švajčiarskeho Trestného zákona[11] považuje asistovanie pri samovražde za trestný čin len v prípade, že motív takého konania je sebecký, resp. na prospech osoby pomáhajúcej k samovražde. Článok 115 neustanovuje, že na výkone asistovanej samovraždy sa musí podieľať lekár, ani, že pacient, resp. osoba, ktorá o eutanáziu žiada nemusí byť v terminálnom štádiu smrteľnej choroby. Článok 114 Trestného zákona upravuje „vraždu na žiadosť obete“, ktorá však naďalej ostáva trestná. Koncept švajčiarskej úpravy problematiky vychádza z rozdielu medzi pomocou a účasťou na samovražde na jednej strane a vraždou na žiadosť na strane druhej, pričom prvá alternatíva ostáva v prípade splnenia požiadavky altruistickej motivácie legálnou, zatiaľ čo druhá alternatíva je naďalej trestnou.

Vo Švajčiarsku teda problematiku eutanázie a asistovanej samovraždy determinuje priamo Trestný zákon bez ďalších (okrem tzv. lekárskych predpisov) právnych úprav. Aktívna eutanázia je považovaná za trestný čin, zatiaľ čo asistovanie pri samovražde nie.

Pre ďalší vývoj eutanázie vo nielen vo Švajčiarsku je veľmi podstatný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva GROSS v. SWITZERLAND zo dňa 14. 5. 2013 ktorý rozhodol, že Švajčiarsko porušilo Čl. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že pani Gross neumožnilo zabezpečiť si smrteľnú dávku pentobarbitalu sodného na ukončenie jej života.[12] Podľa tzv. lekárskej legislatívy (Zákon o liekoch, Zákon o terapeutických produktoch a iných) nebolo vo Švajčiarsku do prijatia vyššie uvedeného rozhodnutia umožnené predpísať smrteľnú dávku liekov sťažovateľke, pretože nespĺňala zákonné predpoklady. Sťažovateľka, p. Gross však opakovane žiadala o predpísanie pentobarbitalu sodného na ukončenie jej života, keďže jej podľa účinnej právnej úpravy nebolo vyhovené aj napriek článku 115 Trestného zákona, obrátila sa na ESĽP, ktorý rozhodol ako je spomenuté vyššie. Aj napriek nepatrnej právnej úprave eutanázie je prax vykonávania eutanázie najdlhšia v modernej Európe. Pôsobia tu viaceré organizácie zaoberajúce sa eutanáziou. Jednou z najvýznamnejších je Dignitas alebo Exit.

Pasívna eutanázia

Pasívna eutanázia je relatívne široký pojem zahŕňajúci omisívne konanie, pri ktorom nastane smrť pacienta v dôsledku prirodzeného priebehu jeho ochorenia, keď sa na žiadosť pacienta ukončia určité medicínske postupy alebo sa na žiadosť pacienta určité medicínske postupy ani nezačnú a omisívne konanie, pri ktorom nastane smrť pacienta v dôsledku prirodzeného priebehu jeho ochorenia, keď sa ukončia určité medicínske postupy alebo sa takéto postupy ani nezačnú, bez toho aby si to pacient želal alebo sa k tejto otázke vyjadril. Táto forma eutanázie však nie je vždy považovaná za „pravú“, pretože jej predpokladom nie je aktívne konanie, ktorého dôsledkom by bolo usmrtenie osoby. Práve na základe vyššie uvedeného je táto forma eutanázie (pre vedecké účely je možné tvrdiť že pasívna eutanázia je platnou formou eutanázie) legálna (najmä vo forme pasívnej vyžiadanej eutanázie) vo viacerých vyspelých krajinách sveta, okrem iných v Slovenskej republike, Španielsku, Írsku, Indii a takmer všetkých štátoch USA. Pasívna eutanázia je takmer vo všetkých spomenutých krajinách legalizovaná prostredníctvom tzv. lekárskych zákonov a podzákonných predpisov, ktoré upravujú postupy výkonu lekárskeho povolania a starostlivosť o pacientov. Tieto determinujú najmä kedy je možné s konkrétnym druhom liečby u konkrétneho pacienta prestať. Ďalšou možnosťou, ktorou je legalizovaná táto forma eutanázie je prijatie právneho predpisu, ktorý pacientom priznáva právo „dôstojne dožiť“, čo v sebe zahŕňa aj právo na nepokračovanie v liečbe na žiadosť pacienta za určitých predpokladov. Práve vyššie spomenutý spôsob legalizácie pasívnej eutanázie je uplatnený v Slovenskej republike.

Pasívna vyžiadaná eutanázia v Slovenskej republike

V roku 2000 bola na pôde MZ SR v rámci projektu PHARE vypracovaná „Charta práv pacientov v Slovenskej republike“, kde je v článku 8 stručne upravená „Starostlivosť o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich“. Charta bola schválená vládou Slovenskej republiky 11. apríla 2001 uznesením č. 326. Podľa tejto Charty sa pacientovi priznáva niekoľko práv. Medzi tieto patria najmä:

Pacient má právo v nevyliečiteľnom štádiu ochorenia na takú úľavu a zmiernenie bolestí, ktoré zodpovedajú súčasným vedomostiam a možnostiam zdravotnej starostlivosti o umierajúcich.
Nevyliečiteľne chorý a umierajúci pacient má právo na humánnu starostlivosť.
Pacient má právo, aby ho v posledných chvíľach života sprevádzala osoba podľa jeho želania.
Pacient má právo na dôstojné umieranie.
Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných zákrokov a postupov. Ak pacient napriek náležitému vysvetleniu odmieta potrebnú zdravotnú starostlivosť, lekár si od neho vyžiada vyjadrenie o jej odmietnutí v písomnej alebo inak preukázateľnej forme.

Citované ustanovenia charty podľa čl. 8 nie sú upravené v právnom predpise so silou zákona. Napriek tomu sa spomínaných práv môže pacient dovolávať vzhľadom na skutočnosť, že tento dokument bol schválený uznesením vlády SR. Pacient má podľa Charty práv pacienta právo na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť určité alebo všetky liečebné zákroky a postupy. V takomto prípade však pacient preberá všetku zodpovednosť za následok. „V prípade, že ošetrujúci lekár rešpektuje prianie nevyliečiteľne chorého pacienta, nemôže byť trestnoprávne zodpovedný za smrť tohto pacienta (nemôže sa napr. tento lekár dopustiť trestného činu neposkytnutia pomoci v zmysle ustanovenia § 177 Trestného zákona).“[13] V prípade, že však nepôjde o takúto žiadosť pacienta a lekár aj napriek tomu úmyselne nepodá liek alebo nevykoná zákrok, potrebný na predĺženie života alebo udržanie pacienta pri živote, pôjde o trestný čin vraždy, resp. úkladnej vraždy podľa Trestného zákona.

Záver

Eutanázia je v jej jednotlivých formách legálna vo viacerých štátoch sveta. Z dôvodu rozmachu medicíny v miere tak veľkej, ako je možné vidieť za posledné desaťročia, je možné predpokladať, že v blízkej budúcnosti bude možné udržať človeka pri živote aj za spoločensky neprijateľných a neetických podmienok. Práve preto bude legalizácia eutanázie otázkou čoraz diskutovanejšou a zákonodarca bude nútený sa s touto otázkou vysporiadať po právnej stránke. Autor príspevku teda považuje za vhodné, ba až nevyhnutné porovnať exitujúce právne úpravy eutanázie, inšpirovať sa pozitívami tej ktorej úpravy a poukázať na nedostatky právnych úprav z dôvodu, aby sa mohol zákonodarca v prípade legalizácie eutanázie nedostatkom vyhnúť.

Použitá literatúra

Wetboek van Strafrecht